Expedícia Veľký Ľadový štít
Rozpoviem vám jednu netradičnú výpravu. Pre niekoho je to možno bežné. Pre mňa a Rudka nebolo. Dúfam, že aspoň trochu vniknete do týchto riadkov a možno vyčítate aj niečo medzi nimi.
Czzŕŕŕn! Ozvalo sa do tmavej chodby okolo 20:30, 13. 9. roku Pána 2008." Ahoj Terka, prosím ťa, mohli by sme si niečo pozrieť na nete?" "Jasné, poďte!" na klávesnici postupne vyťukávam potrebné údaje na zistenie nočných vlakov. Terka sa preventívne pýta:" Kam idete? A to teraz?" Radov smiech prezrádzal opodstatnenosť týchto otázok. Veď spoj sme našli a neostávalo nám nič iné, iba sa do polhoďky zbaliť a vyraziť. Približne 21:30 už stojíme na stanici v Trenčianskej Teplej a Rado so svojím zvláštnym úsmevom prestupuje z nohy na nohu. Ja niekde v mysli kontrolujem obsah batohu. A vo chvíli, keď sa utvrdzujem myšlienkou, že čo som si zabudol ani nepotrebujem, práve prichádza vlak. Obaja sa bez rečí zložíme do voľného kupé a snažíme zaspať, keď náhle musíme vystúpiť v Žiline. Konečná. Ďalší vlak nám ide až ráno okolo piatej. A tak v spoločnosti biednych i podnapitých bezdomovcov prespávame na stanici pod dohľadom železničnej polície, ktorá sa veru s tými úbožiakmi nemazná. Preberám sa včas a spoločne ideme na náš rýchlik. Za skorého rána v Poprade fúka veľmi silný vietor, preto sa aj celkovo ochladilo. Ľudia sa schovávajú kde sa dá a my taktiež do neďalekého kostola na nedeľnú omšu. Poprosiť tiež o trpezlivosť, ochranu a silu. Veď keď pozriem na Radovu tvár, ktorá skúmavo hľadí na mrakmi zahalené Tatranské štíty, neveštím z toho nič dobré. Ja mám však akýsi pokoj na duši a plný očakávaní som rozhodnutý dosiahnúť cieľ. Vláčikom sme sa odviezli do Starého Smokovca, kde sme vybavili potrebné poistenie do hôr, skontrolovali jedlo a mapu, zhodnotili sily a vyrazili sme. Cestou stretávame najrôznejšie národnosti turistov, veď v Tatrách je to už raz tak. Mnohých obiehame, iných zdravíme slovom alebo úsmevom. Našou prvou zastávkou je Zamkovského chata- teplý čajík padne vždy vhod. Prešli sme cez Malú studenú dolinu k našej ďalšej zastávke, ktorou bola Téryho chata, kde sme sa ocitli priamo nad oblakmi a slnko nádherne osvetlovalo mraky pod nami. Štíty pyšne ukazovali svoju krásu i mohutnosť v tomto neskutočnom priestore a ich odrazy na hladine plies vo mne rozohrávali pocity nadšenia. Spoločne s Radom pozeráme do mapy, keď v tom zbadáme akýchsi horolezcov zdolávať pred nami týčiacu sa stenu. S obdivom i s počudovaním nad ich konaním vyrážame k neďalekému smerovníku, ktorý ukazuje vľavo na krkolomnú cestu, kde vidíme ľuďí šplhať sa do sedla po reťaziach. My však ideme vpravo do sedla Sedielko. Strmý svah nám nerobil problémy, len kde-tu sa uvoľnilo niekoľko kameňov, ktoré vedia byť nebezpečné. Kráčajúc v ústrety Sedielka stretáme iba tri dievčatá idúce opačným smerom. S blaženým pocitom a tešiac sa ako malé dieťa sa zastavujem v sedle, odkiaľ sa mi naskytuje nádherný výhľad na ďalšiu pompéznu časť našich veľhôr-smer Zadná Javorová dolina. Akoby práve vyrástli ponad mraky a tvorili tak mystické miesto pokryté skalnými ihlami. Juj! Tu však naša cesta nekončí. Vyrážame na časť hrebeňa vpravo, chviľu s istotou a chviľu intuitívne po chodníku, ktorý akoby ani neexistoval. Po prekonaní asi 150. výškových metrov stretáme istého mladého muža, ktorý sa pridáva ku nám, pretože natrafil na neprechodný žľab. A tak to spoločne obchádzame, keď tu zrazu opäť vidíme ďalších štyroch horolezcov. Mysleli sme si, že idú s horským vodcom, ale nebola to pravda. Preto smelo pokračujeme ďalej,..............a konečne!
Zdolávame našu prvú dôležitú zastávku, ktorou je Malý ľadový štít- 2603 m.n.m. Po chvíľach kochania, si tu nechávame batohy a vyrážame za našim cieľom, ale už bez spomínaného chalaniska. Iba ja a Rado. Po niekoľkých minútach sa obzriem a idem už iba sám. Pýtam sa, čo sa deje. Rado skonštatoval, že po predchádzajúcom dni, kedy celý čas betónoval, si netrúfa liezť po ostrom hrebeni. A tak sám oblapávam skaly, hľadám správne miesto na nohy, prechytávam sa a pomaličky ale s istotou sa blížim k vytúženému vrcholu. Fúúú! Veľký ľadový štít- 2627 m. n. m. Krásny vyhľad, iný vzduch, nebo tak blízko, naokolo cítim prítomnosť a silu niečoho vyššieho. Niekoho Vyššieho. Nasiaknutý pokojom a radosťou z tohto miesta sa nechávam celú polhodinu unášať do sfér mýšlienok tak voľných a slobodných, ako príroda sama. Čakala ma však ešte cesta späť za Radom, nuž a hore sa vždy lezie ľahšie ako dolu. Napriek všetkým nástrahám som bezpečne dorazil k nemu. Dali sme si batohy späť na chrbáty a smelo išli dolu naspäť do Sedielka. Pre kolená je to dosť záťaž, ale na to nesmie človek myslieť, určite nie vtedy, keď ho čaká ešte dlhá cesta. Spoločne so skupinkou Slovákov sme zišli k rozdvojke- smerovníku, odkiaľ sme pokračovali k Priečnemu sedlu s reťazami. Nebolo to náročné, aj keď zospodu to vyzeralo predtým inak. Oveľa ľahšie sa nám kráčalo, keď sme prešli cez toto sedlo a v diaľke uvideli Zbojnícku chatu, kde sme chceli prespať. Ale takmer po dvoch hodinách sme tam ešte neboli a mňa osobne začala tá cesta unavovať. Až zrazu hľa, konečne chata! Vo vnútri Čech hlava na hlave. Preto si prisadáme k Slovákom, ktorých sme stretli ráno niekde pri Téryho chate. Obdarovali sme naše bruchá horúcou šošovicou a dvojitým "fajným" čajom. Či sme chceli alebo nie, museli sme čím skôr vyraziť na cestu do Popradu, keďže Zbojnícka chata praskala vo švíkoch a spať na zemi vo svojom za nekresťanské peniaze neprichádzalo do úvahy. Čas okolo 19:15, teplota vzduchu 4 stupne Celzia. Zotmievalo sa rýchlejšie, ako sme predpokladali. Avšak s veľkým nadšením a dokonca časovým predstihom sme po modrej turistickej značke zbehli na Rázcestie pri Reinerovej chate, ďalej šli do Starého Smokovca, kde sme na poslednú chvíľu stihli vláčik do Popradu. Asi to tak malo byť. V Poprade na stanici bolo rozhodnuté- kúpiť lístky a prchať domov. Jediný normálny vlak šiel do Prahy, takže sme ostali trčať v Púchove. Ráno sme sa konečne dostali prvým vlakom do Trenčianskej Teplej, kde sme si ešte na hodinku zdriemli v teplej čakárni. Domov sme dorazili okolo piatej ráno v pondelok 15.9. 2008. Podaním ľavice- ako sa na skautov patrí- sme sa spokojní a unavení rozišli každý svojou cestou.
Ľudia by si mali vážiť prírodu všade naokolo. Každý jeden z nás by sa mal pričiniť o to, aby toto bohatstvo, ktoré sme dostali, ostalo zachované aj pre ďalšie generácie. Nestvorili sme majestátne hory, ani divoké rieky, šumiace stromy, ani dravé zvieratá či spievajúce vtáctvo. Preto nemáme právo to ničiť. Vždy si to akosi viac uvedomujem, keď celú túto krásu stretávam na mojich "potulkách". Zvlášť my skauti a skautky, roveri a roverky, ... Možno sa niekedy správame ako podnikateľ stavajúci hotely, ktorý nedbá na podstatu bytia. Buďme pre ľuďí príkladom a vzorom, nielen tým, že raz za rok sa zapojíme do akcie čistenia obce. Verím, že každý z vás už objavil ducha prírody. SKAUT JE OCHRANCOM PRÍRODY A CENNÝCH VÝTVOROV ĽUDSKÝCH.
Náhľad fotografií zo zložky 2008
Komentáre
Prehľad komentárov
Povazujes za spravne takto referovat o svojej ilegalnej cinnosti v Tatrach?
Kde zostala etika
(Jano, 15. 3. 2010 19:30)